Botanická záhrada.
Aký nápad na sobotné odpoludnie. V botanickej záhrade v Bratislave som bol len raz kedysi dávno ako malý Mišo a odvtedy som ju registroval len ako autobusovú zastávku. Rozhodol som sa oživiť hmlisté spomienky a využiť pekné počasie načatého víkendu.
Pekných parkov je v Bratislave naozaj málo. Mal som takú vizionársku predstavu, ako by sa hodil park na tú veľkú vybúranú plochu starej Káblovky a Apollky. Obrovský centrál park, ktorý by siahal od nív po Landererovu a Prístavnú ulicu a od Dostojevského Radu až k Súkeníckej. Ako by sa košická ponorila pod park. Také solídne veľké zelené srdce mesta, kde by boli ihriská, športoviská, psie výbehy, kopa zelene, nejaký malý amfiteáter.... Nenavýšilo by to dopravu v centre, pozemky naokolo by drasticky nabrali na hodnote a vôbec celé mesto by sa zmenilo k lepšiemu. Hlúpa vízia hlúpeho rojka.
Tak som vyhľadal ten kúsok sofistikovanej zelene pod mostom Lafranconi nech nasajem trocha pozitívnej energie a možno aj nejakú botanickú vedomosť.
Jednoduchý prístup aj z mesta aj z Karlovky na prázdne parkovisko hneď pred vstupom do záhrady mi odstránil obavy že ako to ja vôbec nájdem a či tam budem vedieť zaparkovať. Vstupné tri euráče som zaplatil v okienku milej pani, ktorá mi dala aj brožúrku s mapkou a nejakými informáciami. Moju vychytralú otázku na to, kde nájdem nejaké porasty z čeľade Cyprusovitých už však nezvládla.
Teplé jarné slnko bilo do pekne upravenej záhrady s chodníčkami, pokoseným trávnikom, stromami a kríkmi z celého sveta. Niektoré dokonca v plnom kvete. K tomu kaktusy, skalky a zeliny. Všetky s popismi v latinčine a slovenčine.
Ako som sa tak motal a obzeral tú krásu všeomíra, začalo mi treba na záchod. Bol som niekde na konci záhrady pri jazierku a široko ďaleko nič. Tak som to šibol v kritickom stave do húštia že si uľavím. Už som bol skoro hotový s mojím priestupkom, keď sa v dohľade zjavila zrejme stará mama so svojim vnukom. Tak som abortoval misiu, vysúkal sa zo zelene a tváril sa ako si fotím jazierko aj z iného uhla. Chytrák.
Neskôr som objavil v záhrade pekné a čisté záchody, tak som ešte dotiahol začaté.
Po nejakej hodinke intelektuálnej prechádzky som sa zložil na lavičku že porelaxujem. V tom momente ma odstrihlo a ja som prespal na tej lavičke asi 20 minút. Také príjemné. Skoro ako život bezdomovca. Uľaviť si v kríkoch v parku a potom pospať na lavičke. No nie je to skvelý život? No asi nie je. Keby som bol bezdomovec, určite si nemôžem dovoliť vstupné a z lavičky by ma hneď hnali.
A tak som sa s tou myšlienkou pohrával, ako tak ľudia posudzujú na lavičke spiaceho mňa, alebo bezdomovca. Také to kádrovanie na prvý pohľad. Ako náš vzhľad, alebo momentálne správanie dá náhodnému pozorovateľovi preňho relatívne veľmi presnú predstavu že s kým má do činenia
Divné kombinácie ten mozog spája keď vytesní každodenné problémy a v príjemnom prostredí začne relaxovať.
Ale naspäť k záhrade. Je úžasná. Môžete tam vidieť kadejaké ihličnany a listnáče, kaktusy fikusy bambusy. Je tam krásna sekvoja a tiež borovička (Juniperus communis) ktorú som hľadal pre vlastné potešenie.
Vrelo odporúčam na príjemne strávené odpoludnie, len si dajte pozor na hlúpe myšlienky.
