Naboso

Autor: Michal Jelinek | 30.5.2015 o 22:26 | Karma článku: 6,84 | Prečítané:  166x

Ľudská noha je evolučne prispôsobená na chodenie naboso. Prečo túto funkciu danú od prírody nevyužívame?

Kamarát mi zavolal, aby som mu šiel v sobotu pomôcť kopať rigol na elektriku. „Super“. Hovorím si. Presne ten typ relaxu, ktorý potrebujem. Natiahol som triko, kraťasy, obul tenisky a pekne poklusom ku kamošovi na záhradu.

Bola to dobrá robota. Kopa krompáčovania do štrku a tvrdej zeme. Bolo treba vykopať aspoň 80 canti do hĺbky. Tak som sa tam v tom rigole riadne spotil a zaprasil od hliny. Dôležitá časť bola, že som sa musel obriadiť, aby som domov nešiel s hlinou aj za ušami. Rovno tam na záhrade som vliezol do vane s vodou na polievanie a vydrhol som sa. Teda vrátane kraťasov, nôh a aj tenisiek. Tie boli potom celkom premáčané a nechcelo sa mi v nich čvachtať domov. No ale toto sú všetko len taľafatky na navodenie atmosféry.

 Zobral som teda tenisky do rúk a pekne naboso som sa vybral domov. Po hlinenom chodníku to šlo skvelo. Pochvaľoval som si a rozmýšľal, prečo ja vlastne nechodím naboso častejšie. Keď som však vyliezol na asfaltový chodník pri hlavnej ceste, hneď mi to došlo. Asfalt bol rozhorúčený od slnka a na zemi kamenná drť ešte asi zo zimného posypu. Moje delikátne šľapy nezvyknuté na podobné experimenty mi skoro vohnali slzy do očí. Kedysi som niekde čítal, že chodenie naboso by malo byť extrémne zdravá záležitosť. „No ty moja brokolica“ hovorím si, ako si tak vychutnávam tento návrat k prírode. Cesta domov ma viedla cez miestny potok a lesopark. Tam bola kopa ľudí užívajúcich si sobotné odpoludnie. Keď ma spozorovali vykračovať si v mojej AIR Mišo obuvi s teniskami v ruke, jednoznačne som vzbudil ich  pozornosť. Ľudia sa začali na mňa usmievať, kývli mi na pozdrav, dostal som dve gestá s palcom hore a dokonca sa jeden cyklista zastavil na kus reči. Nemohol odolať, aby nepoznamenal aké to je skvelé že chodím naboso.  Toto sa ale zmenilo, keď som vliezol do sídliska. Ľudia začali pozerať s nedôverou, prípadne s opovržlivým zachechtaním. Čo sa tak zmenilo na mojom zjave? Je to tým že ľudia čo chodia do parku sú voľnomyšlienkári a vedia oceniť skromnú dávku šibnitosti? Je to tým že ľudia čo trávia čas na terase na sídlisku šibnutých nechápu?

Možno je to tým, že aj chodenie naboso má už dnes svoje vyhradené miesto a nemožno si len tak vyšliapnúť kam sa vám zapáči. Možno je to niečo ako grgnutie. Prirodzená vec, za ktorú môžete v správnej spoločnosti zožať ovácie, alebo v tej  nesprávnej zožnete zdvihnuté obočie a istotu, že tam vás už nepozvú.

 Inak moja prechádzka dopadla skvelo. Cítim sa neuveriteľne zdravý, plný vitamínov a akoby späť pri koreňoch. Vrelo odporúčam. Len si priebežne dávajte pozor na sklo a psie exkrementy.­

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trainspotting po slovensky. Ako žijú narkomani v Bratislave

Strávili sme víkend v spoločnosti ľudí závislých od drog.

KOMENTÁRE

Barometer policajnej korupcie? Ako hladko kúpite drogu

Drogový biznis sa globalizuje a digitalizuje.

ŠPORT

Bratia posielajú väčšinu platu rodičom

Synovia majstra sveta prekonali otca.


Už ste čítali?