Náhodou som narazil na úvahu Davida Brooksa a začal som túto stopu sledovať.
Podľa Andyho Croucha sa naša kultúra pod tlakom modernej doby transformuje z tradičnej západnej kultúry viny, na akúsi pokrútenú kultúru hanby.
Koncept kultúry viny a kultúry hanby uviedla do pozornosti v tieni druhej svetovej vojny antropologička z Kolumbijskej univerzity Ruth Benedict vo svojej knihe Chryzantéma a meč (The Chrysanthemum and the Sword, 1946)
Podstata tohto konceptu spočíva v tom, že v kultúre viny viete či ste dobrí, alebo zlí podľa toho, ako vám to našepkáva svedomie. V kultúre hanby to či ste dobrí, alebo zlí viete podľa toho, ako vás hodnotí vaše okolie. Či vás spoločnosť rešpektuje, alebo vás vylúči. V kultúre viny ľudia občas cítia, že konajú zlé veci. V kultúre hanby práve sociálna exklúzia spôsobuje u ľudí pocit, že sú zlí.
Tradičnú kultúru hanby môžeme vidieť napríklad v Japonsku, kde je opakom hanby česť a úcta v očiach komunity. V prípade modernej západnej kultúry hanby je tým opakom sláva, alebo popularita.
Crouch ďalej píše, že práve sociálne médiá vytvorili túto novú verziu kultúry hanby. Vo svete reality show, facebooku, instagramu či twiteru je celý svet v stave neúnavného predvádzania sa a pozorovania. Túžba byť uznávaný a vychvaľovaný komunitou je veľmi intenzívna. Ľudia sa obávajú, aby neboli odsudzovaní a vytesnení. Morálny život tak už nestojí na tom, či je niečo dobré alebo zlé, ale na základe spoločenskej inklúzie a exklúzie.
Dnes sa formujú rôzne komunity v ktorých ľudia zdieľajú nejaký morálny imperatív. Členovia takejto skupiny sa vzájomne podporujú v obhajobe svojej morálnej pravdy a prekvapivo zúrivo reagujú na každého kto by ich princípy spochybnil, alebo stačí ak by im neprikladal požadovanú dôležitosť. Tak sa vlastne aj živí vnútorná energia danej komunity a jednotliví členovia musia neustále poukazovať na svoj zápal za vec, aby neboli z komunity vylúčení.
V kultúre založenej na inklúzii a exklúzii je každý v neustálej neistote morálneho systému. Tu nie sú žiadne trvalé štandardy, len meniace sa posudzovanie davom. Je to kultúra precitlivelosti, prehnaných reakcií a častej morálnej paniky, počas ktorej cítite že musíte ísť s davom.
Ak sa chceme vyhnúť stálemu stavu úzkosti, mali by sme sa identifikovať so štandardom spravodlivosti a hodnôt, ktoré sú hlbšie a stálejšie ako premenlivá nálada davu. V dobe všadeprítomných sociálnych médií je o to dôležitejšie nájsť svoj pevný základ aj za cenu nepopulárnosti a exklúzie.
Kultúra viny vie byť krutá, no stále v nej môžete nenávidieť hriech, no mať radi hriešnika. Moderná kultúra hanby na prvý pohľad vyznáva hodnoty inklúzie a tolerancie, no vie byť zvláštne bezmilostná k tím, čo nesúhlasia a k tím, čo jednoducho nezapadnú píše Brooks.
Zdroje a ďalšie informácie:
David Brooks - The Shame Culture (NYT)
Andy Crouch - The Return of Shame (CT)
Martin Zielina - Kultura viny a kultura hanby (UP)